Hovorila som, že mám rada zvuk včiel, múch, kohútov a kosačky. Že cítim hučať stromy. A všetko mi pripomína Balkán a Grécko. Veľa, veľa vápenca. Veľa zvukov. Slnko na mojej chrbtici.
Zaspala som. Nič sa mi nesnívalo. Žila som sny. A nebolo to o nič čarovnejšie ako fantazírovať. Bolo to reálne. A dotýkalo sa to mojej duše. Bolo to na poďakovanie.
Raz som napísala :
Keď si ku mne sadáš
Je skoré ráno
Tonetka vŕzga
Z bazáru za euro
A chce sa mi smiať
Aká som dojatá
Z vône sena
A teplý vzduch
Priviedol do domu
Až mi je to trápne povedať / vôňu levandule
Keď káva zapení
Vyvlečieš von stôl
Aby mohli s nami raňajkovať
Špicaté osy
Pod stromom
A stolička zapichnutá desať centimetrov v tráve
Rozprestriem obrus
Osladím tým okolitý pátos
A smejem sa
Aká som romantická
V bielej košeli
Na vratkom stole trhám chlieb
A slnko taví maslo
Vietor robí šumy
My sedíme šikmo na stoličkách
Tak patnásť stupňov sklon
A ticho
Porcelán
A hlina
V rukách
Na perách
: vtedy to bol obraz za zavretými očami. dverami. Teraz to žijem.
A doteraz sedím s otvorenými ústami, a už viem, že to, čo si raz povedal, že:
Mozaika vzniká
Rozbíjaním a spájaním
...bola pravda.
S tými otvorenými ústami sa usmievam, keď pijem ráno kávu, a údržbár drví zbíjačkou ktoviečovšetko v stupačke, ktorá vytopila v nedeľu susedov práve vtedy, keď kohút prvý krát zakikiríkal, ja som otvorila oči, a chvíľu len tak ležala a dýchala ráno. Ďaleko od mojej stupačky čo tryskala vodu. Nadýchla som sa trošky potuchliny z vankúša, zavrela oči a dopočúvala toho kohúta. A smiala sa, aká som romantická...
Ďakujem