pre jednoduchosť, ktorá nás tam čakala. aby bolo pod prístreškom miesto pre pokoj.
aby nebolo nič, len borovicová rosa a slaný vietor, v prázdnote rezonuje vzduch. a atmosféra sa nenasáva ako pivo.
vtedy lečo chutí najvýnimočnejšie. a to čo šumí a naráža, cítiť pod nohami.
jedny tenisky, bosé nohy, dva balíčky cigariet, stan čo páchne HYPERIONOM, a momentky, ktoré sú predĺženou expozičnou dobou.
že obrázky netreba prenášať v čase na fotografiách, ale v duši.
že stačí tak málo. prostá jednoduchosť dotyku. pohľadu.
na cestu nad príbojom. na obchody so zamknutou kladkou, na to čo neprekrýva túžba.
na to, čo tu jednoducho momentálne je.
hej, aj tak som plakala. a jednoducho ten plač prešiel. do ticha. do spevu. do ticha. do zmierenia.
možno je modlitbou prijatie, možno prázdno v priestore kde sa sníva.
v poviedke od r. bradburyho sa písalo, že žiť znamená chcieť.
chcem tak ako je.