Aké zložité je padnúť na dno a dôvod odraziť sa

Autor: Denisa Hájková | 19.10.2013 o 11:11 | (upravené 19.10.2013 o 11:59) Karma článku: 5,72 | Prečítané:  664x

Lebo viera. Lebo nádej. Lebo láska. Aká vďačnosť prichádza za všetky straty, aby sme znova nachádzali. Oprostené, zrelšie, pravdivejšie. Dni sa odvíjajú terajškami, hýbu sa ako vodné mlyny a špliechajú na všetky strany. Melú rozhodnutia. Hučia. Mlčia. Koľko vody sa preleje, koľko slov sa prehovorí. Koľko centimetrov sa odkráča. Koľko smiechu vyjde z hrdla. Sekunda po sekunde. Práve teraz.

 

Ako krkolomne som sa dostala do tej úžľabiny, z kade som sa nie a nie vymotať. Vymotať zo seba, zo svojich analýz, ľútostí a paralýz. Ani som si takmer nevšimla, aký zázračný tvor pri mne vyrastá a dozrieva. Moja dcéra. Paralela tak samozrejmá ako Božia láska, až ju nakoniec  ani nevidíme. Nepotrebuje nič, len odovzdať sa. Veriť v tu a teraz. Že žiadne príručky nám nedajú toľko informácií ako láska. Moje dievčatko mi každým dňom ukazuje vieru vo mňa. A ja som to nevidela?

Až po pomotané dni, plné iných, temných paralel. Ktoré som nevedela zanechať TAM, kde mali ostať. Vo všetkej úcte, vo všetkej dôstojnosti.

Keď som sa dozvedela, že čakám ďalšieho zázračného tvora, nebolo radosti. Bol strach a spomienky na smrť a bezmocnosť. Že jedine takto sa môže cykliť môj život. Že snáď zas budú len nemocnice a straty. Netrvalo to dlho a strach sa zmenil na ešte väčší strach, keď sa moje úzkosti premenili takmer na realitu. V 8.tyzdni tehotenstva som skoro potratila. Teda pán doktor povedal, že s najväčšou pravdepodobnosťou. Ale ukázalo sa, že sa chvalapanubohu mylil. Ale pocit, že mi telo zlyháva a odpor voči tejto nevyspytateľnosti ma zahnal až na dno beznádeje.

Žila som popri živote a bojovala s každým prázdnym pocitom. Nenávidela som svoje tehotenstvo, slabé telo, zradné sekundy.

Hľadala som. Vieru. Nádej, že existuje niečo väčšie, ako kontrola nad životom. Že existuje samotný život. A dôvera v neho. Vďačnosť, prítomnosť a láska.

A mlyn mlel.

A čeril dno.

A miešal s vrchnými prúdmi.

A môj život, sa aj napriek podozreniu, že stojí, rozhýbal.

Každým dotykom pohybu, každou sekundou pohybu som zapadávala do prítomnosti. A začínala veriť, že som sa pomaly a postupne odpichla od úžľabiny, ktorá ma ako koníka v Nekonečnom príbehu ťahala do hlbín. Nebol to klam.

Vtedy sa začali diať "dobrodružné veci". Moja dcéra zhtla vrchnáčik, a ja som jej ho z toho malého hrdielka vylovila. Moja dcéra bola infikovaná boreliózou, a my sme to s trojtýždňovým bojom s antiobiotikami zvládli. Prišlo obdobie vzdoru. Zjedla jedovatý tis(ktorého množstvo chválapánubohu nebolo jedovaté). Strachy. Prítomnosť. Stále pravdivejšia láska. Pohyby v mojom bruchu. Odovzdanie. Prijatie.

 

Bežné poryvy dní. Ráno, keď sa dcéra rozpráva so slnkom. Dni, keď mi so zaťatými zubami a veľmi veľmi láskyplne hovorí: mamka, ľúbim ťa...ľúbim listy, ľúbim slnko, ľúbim Kikiho, mušličkovú polievku, hračky, kvety, starkých, fotky, deti, hudbu...Ona ľúbi život.

Čo je viac?

.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?