Ako krkolomne som sa dostala do tej úžľabiny, z kade som sa nie a nie vymotať. Vymotať zo seba, zo svojich analýz, ľútostí a paralýz. Ani som si takmer nevšimla, aký zázračný tvor pri mne vyrastá a dozrieva. Moja dcéra. Paralela tak samozrejmá ako Božia láska, až ju nakoniec ani nevidíme. Nepotrebuje nič, len odovzdať sa. Veriť v tu a teraz. Že žiadne príručky nám nedajú toľko informácií ako láska. Moje dievčatko mi každým dňom ukazuje vieru vo mňa. A ja som to nevidela?
Až po pomotané dni, plné iných, temných paralel. Ktoré som nevedela zanechať TAM, kde mali ostať. Vo všetkej úcte, vo všetkej dôstojnosti.
Keď som sa dozvedela, že čakám ďalšieho zázračného tvora, nebolo radosti. Bol strach a spomienky na smrť a bezmocnosť. Že jedine takto sa môže cykliť môj život. Že snáď zas budú len nemocnice a straty. Netrvalo to dlho a strach sa zmenil na ešte väčší strach, keď sa moje úzkosti premenili takmer na realitu. V 8.tyzdni tehotenstva som skoro potratila. Teda pán doktor povedal, že s najväčšou pravdepodobnosťou. Ale ukázalo sa, že sa chvalapanubohu mylil. Ale pocit, že mi telo zlyháva a odpor voči tejto nevyspytateľnosti ma zahnal až na dno beznádeje.
Žila som popri živote a bojovala s každým prázdnym pocitom. Nenávidela som svoje tehotenstvo, slabé telo, zradné sekundy.
Hľadala som. Vieru. Nádej, že existuje niečo väčšie, ako kontrola nad životom. Že existuje samotný život. A dôvera v neho. Vďačnosť, prítomnosť a láska.
A mlyn mlel.
A čeril dno.
A miešal s vrchnými prúdmi.
A môj život, sa aj napriek podozreniu, že stojí, rozhýbal.
Každým dotykom pohybu, každou sekundou pohybu som zapadávala do prítomnosti. A začínala veriť, že som sa pomaly a postupne odpichla od úžľabiny, ktorá ma ako koníka v Nekonečnom príbehu ťahala do hlbín. Nebol to klam.
Vtedy sa začali diať "dobrodružné veci". Moja dcéra zhtla vrchnáčik, a ja som jej ho z toho malého hrdielka vylovila. Moja dcéra bola infikovaná boreliózou, a my sme to s trojtýždňovým bojom s antiobiotikami zvládli. Prišlo obdobie vzdoru. Zjedla jedovatý tis(ktorého množstvo chválapánubohu nebolo jedovaté). Strachy. Prítomnosť. Stále pravdivejšia láska. Pohyby v mojom bruchu. Odovzdanie. Prijatie.
Bežné poryvy dní. Ráno, keď sa dcéra rozpráva so slnkom. Dni, keď mi so zaťatými zubami a veľmi veľmi láskyplne hovorí: mamka, ľúbim ťa...ľúbim listy, ľúbim slnko, ľúbim Kikiho, mušličkovú polievku, hračky, kvety, starkých, fotky, deti, hudbu...Ona ľúbi život.
Čo je viac?
.