1997/98
Zoznámili sme sa na vysokej škole. On bol „H“ a ja „G“, boli sme spolu v krúžku, On sedel v druhej lavici v ľavo a ja v poslednej v strede. Myslím , že boli cviká z KPS a ja som v hlúčiku chlapcov machrovala. Bola som absolventka stavebnej priemyslovky v Banskej Bystrici, a aj keď moje štúdium bolo neslávne, zmaturovala som a v tomto krúžku o mojich kvalitách- nekvalitách nik netušil. Mohla som „budovať“ od začiatku. Mal blankytne modrú bundu a strapaté vlasy, plné a výrazné pery a plaché a nežné oči. Sedel sám. Cez prestávku som ho oslovila. A machrovala zas na iný spôsob, oháňala som sa sčítanosťou, bít-dženerejšn a tak, andrgraundom, pankom, existencionalizmom, a čakala, čo z toho si vyberie. Nevybral si nič. Odniesol si však poznatok, že tá zo zadnej lavice je riadna slepica. Potom sa ku mne presťahoval z druhého poschodia, z 5postelovej chlapčenskej izby s umývadlom do 3postelovej dievčenskej, priechodnej bez umývadla. Potom tam rok spal. A vzniklo puto najsilnejšie.
1998/99
Po roku z vysokej školy odišiel. Stal sa pútnikom. Mal bradu a recyklované nohavice. Nenosil ruksak, ale potrebné veci zabalené do rolky v hubertuse, prepásané remeňmi z bravčovej kože. Chodil za mnou. A ja som bojovala s jeho zovňajškom. Ale puto najsilnejšie potlačilo túto povrchnosť a moja cesta oslobodenia asi niekedy vtedy, popri tom jeho putovaní tak- nejak začala. V tom roku som nedostala intrák a prichyľovali ma kamošky, ktoré boli kamoškami do vtedy, kým som sa tam nezačala príliš udomácňovať. V októbri zomrel Stano. Potom mi to jedného dňa vytmavili, a ja som urazená zbalila zopár konzervičiek, spacák a pätoro gatiek a šla z druhého na piate do izby kde squattovalo šesť ľudí. Partia to bola veselá a nekonfliktné. Mohol chodiť častejšie a puto najsilnejšie mohlo pevnieť. V januári zomrel Julo. O pár mesiacov našu izbu „rozpustili“, lebo oficiálne tam žili len dvaja zo siedmich. Rozliezli sme sa po rysovniach, po priateľoch a známych. Týždeň sa neprezliekali, nesprchovali, fajčili na chodbách, čakali na blízkeho, čo otvorí svoju izbu, svoje útulno, a hlavne, hlavne posteľ, aspoň na 10minút. Niekedy v apríli ma okradli, z odomknutej izby mi ukradli jediné čo som mala kabelu z bravčovej kože, v nej tisíc korún, kalkulačku, všetky doklady a rysovacie perá. Potom prišli dva týždne čarovnej jari, konečne som mala kúsok domova. Zavolala ma kamarátka, že spolubývajúce odišli na meračky a má voľnú izbu. Boli to večery s Mňágou a Twin Peaks. Fajčením v posteli. Varením a chodením na tržnicu. Tá atmosféra vo mne vtedy rezonovala. Štafeta šťastia pokračovala. Ako slepé kurence k zrnu, prišli sme k bytu, bytu s výhladom na Fontánu pre Zuzanu, bolo tam ihrisko, kolotoč a hojdačky. Prijala som to. Po blúdení prichádzalo leto, agáty, vôňa pražiarne kávy a rádio Regtime. Postúpila som do tretieho ročníka.
1999/2000/01/02/03/04
Ale nastúpila som do inej školy. Bola to päť ročná fáza nespokojnosti, frustrácie, niekoľkých opiášov, návštev bytu v karlovke, premeny z ryšavej éterickej jasmínovej bytosti s háčkovaným šálom a dlhou sukňou na opálené žihadlo. Vtedy moje úzkosti začínali byť už nepohodlné. Bála som sa. Bála som sa predtúch, neistôt, vlastných vykonštruovaných tragédíí. Moja diplomovka bola jedna obrovská generovaná úzkosť. Pomohol mi. Pomáhal mi celých päť rokov. Bol pri mne, že sa stal mnou. Hovorila som mu kukučka. Z toho istého hniezda. Len podstrčená iným rodičom. Našli sme sa, A nič. Žili sme spolu.
2005/2006
Robili sme spolu. A obedovali sme spolu. A varili, a prali. A dovolenkovali. A ľúbili Grécko a oslíkov a ovce, more, lode a domy. A staré mestá. A cesty. A benzínové pumpy. Jazdu autom. Letiská. Nanuky. Kávu, grilované mäso. Ryby vo vode, na tanieri, v akváriu, v sieti, na udici, na háčiku.
2007
Spali sme spolu. 6.3. mi pani doktorka potvrdila, že mám v bruchu dieťa. Zasnúbili sme sa. V našej preplnenej „kubánskej izbičke“ si kľakol a povedal „vezmeš si ma“. Upiekol mi žraloka a ráno mi robil obložené tousty. Skrúcala som sa nad záchodom a potom pučila chleby, jaternice, tlačenky a držkovú. Chodili sme s korytnačkou na výlety. Opaľovali sa pri Dunaji, ovečka vo mne rástla, ja som bola odrazu pracovitá a pekná. 9.5. sme ráno o desiatej havarovali. Všetci traja sme to prežili. V nemocnici mi odtiekla plodová voda. Ale na porodenie bolo skoro, nechali si ma tam a čakali. Dva krát mi tie plodové obaly lepili /viď-amnioinfúzia + amniopatch /, a možno to pomohlo. A možno to bola len vôľa malého, a vôľa Božia. Narodil sa 14.8. o tretej, strapatý, s plnými perami, malými ušami a zdatným telíčkom. 15.8. o tretej ráno zomrel na zlyhanie pľúc. O týždeň sme sa naňho boli pozrieť do pohrebného auta. Drobná tvárička žiarila medzi čipkovanou parádou, a do priestoru mu trčal veľmi pekný nos. Bol to náš Napoleón. Hovoríme si to. Bol dôstojný. Nie, nie. Nechcem aby z toho bol patetický epitaf. Bol to skrátka chlapík. Andrej. Po pradedovi.
V decembri som sa psychicky zosypala.
2008/09
...a neviem sa z toho vyhrabať do dnes.